Extrémistické hnutia používajú špeciálne stratégie šírenia myšlienok a získavania prívržencov:
Vytipovanie si vhodného cieľa: Extrémistické skupiny sa pri hľadaní nových prívržencov často zameriavajú na dospievajúcich, ktorí bojujú s vlastnými pocitmi menejcennosti a absenciou zmyslu života. Využívajú ich zraniteľnosť, nahromadený hnev a frustráciu. Neistý a osamelý tínedžer sa môže stať ľahkým terčom – v extrémistickej skupine získava pocit sily a identity. Zrazu je pre niekoho dôležitý, niekto ho potrebuje, môže bojovať za spoločný cieľ. Zažíva pocit výnimočnosti – my, naša skupina, sme lepší ako tí ostatní.
Vytváranie dojmu dôveryhodnosti informácií: Údaje, ktoré používajú extrémistické hnutia na podloženie svojich myšlienok, bývajú zamaskované ako „historické“ alebo „vedecké“. Opierajú sa o odborný jazyk alebo zistenia odborníkov, výskumníkov a o iné autority, často morálne a nespochybniteľné. Informácie vytrhnú z kontextu alebo ich prekrútia a prispôsobia svojim potrebám. Používajú argumentáciu, ktorá sa javí na prvý pohľad ako jasná, ale v skutočnosti je postavená na logicky chybných úsudkoch, zamieňa príčiny a následky. Svoje názory a presvedčenia prezentujú ako absolútnu pravdu.
Vzbudzovanie strachu a manipulácia: Extrémisti sa snažia v ľuďoch vyvolať pocit strachu. Prezentujú nejakú skupinu ľudí ako hrozbu pre spoločnosť, ktorú je potrebné za každú cenu zastaviť. Vykresľujú katastrofické scenáre, čo sa stane, keď s tým nikto nič neurobí. Na ospravedlnenie násilia používajú argumentáciu v štýle „keď môžu oni, môžeme aj my“.
